Tajomstvo Williama Forbesa 3.Kapitola

16. března 2011 v 20:58 | Domí |  FanFiction
3.Kapitola:
"Otec pod uz" zakricala som na otca lebo mi slubil ze si dnes pojdeme zasurfovat. Milujem to, je to nieco co viem od svojho narodenia, mama ma to naucila ked este bola na tomto svete tu so mnou a otec pri tom vzdy zuril lebo sa bal ze si ublizim ale ked zomrela bral to inac lebo po pohrebe som bola vemi uzavreta a s nikim som nehovorila. No ked som si isla zasurfovat tak to bolo ine bolo mi lepsie, citila som sa lepsie, svet mi bol priatelnejsi. V podstate, som zistila ze ocean je moja druha matka. "No ides, alebo mam zapustit korene." Zakricala som znova. "Idem, idem." Ked sme prisli na plaz, bola odlahla no skor to vyzeralo akoby to bolo nejake jazero, nikoho som tam nevidela, okrem niekolkich ostrovcekoch a strasidelne vyzerajucu jaskinu (ktoru som sa rozhodla preskumat, ale neskor). Ale to som zbadala pod vodou bolo nieco uzasne, zaujimave, zazracne. Lebo okrem surfovania mam aj velmi rada potapanie ale bez tých kyslikovych bomb - su pritazke nato aby sa s nimi dalo ladne pohybovat pod vodou - no ked ideme aj s nimi mozme vydiet viac. My s otcom sme taky dvaja zatulany typkovia ktori miluju vodu. Kim som pozorovala tu nadheru tak som si ani neuvedomila kolko je hodin. "No pod uz musie ist domov zajtra mas prvy den v novej skole a nemozes prist neskoro pojdes zajtra poskole, dobre?" "Ale otec ved je len sest a aj tak pojdem spat neskoro nemas to jedno kedy pojdem spat?" "Nie,Elena ides domov. A to hned !" "No dobre nemusis hned hucat." Nastvana som odplavala na breh a a tam som si este sadla a dohodla som sa s otcom ze si este pozriem zapad slnka a potom pojdem domov. A ked uz nemohol vidiet na plaz rozhodla som sa pozriet do tej jaskyne. Slnko pomali zacalo oranzoviet za chvilu scervenalo a nakoniec ostala siva obloha, takze ma nikto nemohol sledovat. Potom som vyplavala k jaskyni. Bola to v podstate uzka puklina v obrovskej skale ale bola natolko siroka ze som sa cez nu prepchala aj ked som plavala na sirokej doske. Voda pomaly zacala opadavat a nakoniec som sa zastavila az ked som pocula skrkat dosku o kamene. Opatrne som sa postavila do vody a dosku som oprela o skalu. Bola tam tma ale vsimla som si ze na konci je mala jasno-zlta bodka svetla, a tak som sa pomalymi krocikmi vybrala do nepreskumanej a podivne strasidelnej jaskyne az som prisla k zdroju toho zlteho svetla. Vsimla som si to az po chvili ale ako som sa priblizovala tak zo mna ten hrozostrasny pocit opadol a dokonca som zacitila sladkastu vonu ale nebolo mi to divne kedze sa ta jaskyna nachadzala v skale ktora mimochodom bola uprostred zahadnej zatoky kde moze byt vsetko zahadne. Ako som sa priblizovala este pomaly k tomu zahadnemu zdroju tak ma opantala sladkasta vona. Neviem co to bolo ale zastavilo ma to a odrazu som nevedela co som vlastne chcela. Zacala som rozmyslat a rozmyslat az som nakoniec zamdlela. Rano som sa zobudila Rano som sa zobudila vo svojej posteli a nanic som sa nepametala, teda az nato ze ked som sa prebudila bola som v jaskyni a pocula som kroky, niekto podisiel ku mne a sklonil sa nado mna a... ....oslovil ma, mojim menom "Elena si v poriadku? Co tu robis?" Ten hlas mi bol povedomi ale kedze som mu nevidela do tvare tak som ho nepoznala. Zdvihol ma do narucia bezal so mnou neuveritelnou rychlostou a isli sme pod vodou a ja som mohla dychat. Pockat. Pod vodou? Dychala som? Ako to? Neznami sa zastavil sa az pred mojim domom, potom som znovu zamdlela. Vstala som z postele a presla som sa po izbe, vsedko bolo na svojom mieste az na jeden cierny papierik ktori bol na mojom stole. Vedela som na sto percent ze nieje moj. Neznasam totiz ciernu, nemam ju rada az privelmi mi pripomina smrt. Nebolo na nom ale nic, bol prazdny. Preto som ho pokrcila a hodila do kosa, vosla som do kupelky a zavrela som dvere.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama